Huby

Huby a hubové organizmy sú po hmyze druhou najpočetnejšou skupinou organizmov na našej planéte. Ich celkový počet sa odhaduje na 1,5 milióna druhov. Z tohto odhadovaného počtu bolo právoplatne opísaných len asi 5 %. Menej informácií máme už len o nebunkových organizmoch, z ktorých poznáme len asi 4 %. Z cievnatých rastlín poznáme asi 81 % taxónov. 

Z húb je najvážnejším patogénom podpňovka smreková v nepôvodných smrečinách na Kysuciach, Orave a Spiši. Spôsobuje hnilobu koreňov, po infekcii stromu neexistuje účinná obranná metóda proti nej. Porasty, kde sa podpňovka vyskytuje, sa len ťažko prirodzene či umelo obnovujú s rovnakým drevinovým zložením. Podobné poškodenie koreňov spôsobuje aj koreňovka vrstevnatá. Technické znehodnotenie dreva spôsobujú huby zodpovedné za bielu alebo hnedú jadrovú hnilobu. Vážne ochorenia spôsobujú tracheomykózne huby, ktoré mechanicky svojím mycélium upchávajú cievy, čím zabraňujú toku vody z koreňov do koruny. Nekróza kôry a následne rakovina kmeňa znehodnocujú kmeň a napadnuté stromy môžu aj odumrieť. K menej nebezpečným ochoreniam hubového pôvodu patria sypavky na ihličnanoch. Toto ochorenie je charakteristické predčasným hnednutím ihličia a jeho opadom. V kultúrach na extrémnych stanovištiach však môže dochádzať aj k odumieraniu stromov. Múčnatky sú charakteristické pre duby, menej javory a iné listnáče. Vážnejšie sú ohrozené len semenáčiky a sadenice, prípadne jánske výhonky. Nepravidelne sa vo väčšej miere objavujú hrdze na ihličnanoch, predovšetkým na boroviciach, občas aj na jedliach. Sú charakteristické zložitým vývojovým cyklom s medzihostiteľom. Ohrozenie napadnutých jedincov je však nízke. Pleseň buková napáda semenáčiky a sadenice v lesných škôlkach. Pri jej výskyte vznikajú rozsiahle straty. Pleseň sivá je bežná huba na poľnohospodárskych plodinách, burinách a lesných drevinách. Straty na semenáčikoch a sadeniciach môžu byť ekonomicky významné. Padanie semenáčikov je komplex ochorení charakteristický hnilobou klíčkov, zaškrcovaním koreňových kŕčkov a odumieraním semenáčikov v letnom období. Táto skupina je zodpovedná za najväčšie straty semenáčikov.

Do ríše Protozoa zaraďujeme 13 kmeňov: Amoebozoa, Apicomplexa, Cercozoa, Choanozoa, Dinozoa, Foraminifera, Fossil Amoebozoa, Granuloreticulosa, Incertae sedis (neznáme taxonomické zaradenie), Microspora, Myzozoa, Percolozoa, Rhizopoda. Sú to predovšetkým jednobunkové, plasmódiové alebo kolóniové fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi, ale bez mastigoném. Bunková stena v trofickom štádiu nie je prítomná. 

Do ríše Chromista zaraďujeme 4 kmene: Oomycota, Bigyra, Fossil Oomycota a Incertae sedis. Sú to predovšetkým jednobunkové, vláknité alebo kolóniové primárne fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi s mastigonémami. Bunková stena je často celulózová, pričom chitín a β-glukány nie sú prítomné. Mitochondriové kristy sú tubulárne.

Do ríše Fungi zaraďujeme 14 kmeňov: bunkovky (Chytridiomycota), plesne (Zygomycota), vreckaté huby (Ascomycota) a bazídiové huby (Basidiomycota). Ďalej sem patria Blastocladiomycota, Glomeromycota, Neocallimastigomycota, Fossil Ascomycota, Fossil Basidiomycota, Fossil Chytridiomycota, Fossil Fungi, Fossil Glomeromycota, Fossil Zygomycota a Incertae sedis. Sú to jednobunkové alebo vláknité huby, zvyčajne bez bičíkov. Ak sú prítomné bičíky, nemajú mastigonémy. Bunková stena je tvorená hlavne chitínom a β-glukánmi. Mitochondriálne kristy sú sploštené.

Oddelenie Ascomycota

Ascomycota je oddelenie, resp. kmeň ríše Fungi a subríše Dikarya. Druhy z tejto skupiny sú známe ako vreckaté huby. Ide o najväčší kmeň ríše Fungi s viac ako 64 tis. druhmi. Určujúcou črtou tejto skupiny je vrecko nazývané askos z gréckeho slova ἀσκός (askos) čo znamená vrecko alebo mech na víno. Vrecko je mikroskopická pohlavná štruktúra, v ktorej sa formujú nepohyblivé spóry nazývané askospóry. Avšak niektoré druhy oddelenia Ascomycota sú nepohlavné, t.j. nemajú (resp. nie je známe) pohlavné štádium a teda netvoria ani vrecká a askospóry. Ešte v nedávnej minulosti boli takéto druhy zaraďované do oddelenia Deuteromycota, v súčasnosti sú vreckaté huby určované a klasifikované na základe morfologických a fyziologických podobností a fylogenetických analýz DNA sekvencií.

Vreckaté huby sú monofyletickou skupinou, t.j. všetky druhy môžu byť vo svojom fylogenetickom vývoji sledované spätne až po jediného prvého predka. Skupina vreckatých húb je zvlášť významná pre človeka ako zdroj medicínsky významných zlúčenín napr. antibiotík, ďalej sú dôležité pri výrobe chleba, alkoholických nápojov, syra, ale taktiež sú významné ako pôvodcovia ochorení človeka a rastlín. Hubové symbionty vo väčšine lišajníkov napr. Cladonia spp., patria do kmeňa Ascomycota. Veľké množstvo vreckatých húb sú patogénmi rastlín napr. múčnatky. Niektoré druhy sú modelovými druhmi v laboratórnych výskumoch napr. Neurospora crassa, kvasinky Aspergillus spp. a iné sa využívajú vo výskume genetiky a biológie bunky. Penicillium spp., ktoré sa využíva pri výrobe syrov alebo vo výrobe antibiotík proti bakteriálnym infekciám, je taktiež vreckatou hubou.

Ascomycota spôsobujú ochorenia niektorých rastlín.

Oddelenie Basidiomycota

Basidiomycota je jedným z dvoch rozsiahlych oddelení, resp. kmeňov, ktorí spolu s Ascomycota vytvárajú subríšu Dikarya, často označovanú aj ako „vyššie huby“ v rámci ríše Fungi. Do tejto skupiny patria jedlé huby, prášnice, konzolovité huby, trúdniky, želatínové huby, hríby, kuriatka, hviezdovky, snete, hrdze, niektoré kvasinky (napr. Cryptococcus spp.), atď. 

Dimorfické bazídiové huby s kvasinkovým štádiom a pleiomorfickými hrdzami sú príklady húb s anamorfami, ktoré sú nepohlavným vývojovým štádiom. U niektorých bazídiových húb je známe len anamorfné štádium. Veľa bazídiových húb sú kvasinkami, nazývanými bazídiové kvasinky, aby sa tak odlíšili od askomycétnych kvasiniek z oddelenia Ascomycota. S výnimkou kvasinkových anamorf, uredínií, écií a pykníd, niektoré bazídiové huby vytvárajú zreteľne odlišné anamorfy ako súčasť ich životného cyklu. Napr. Collybia tuberosa so svojím jablkovito sedlovitým tvarom a farebným skleróciom, Dendrocollybia racemosa so svojím skleróciom a konídiami Tilachlidiopsis racmosa, Armillaria ssp. so svojimi rhizomorfami, Hohenbuehelia spp. so štádiom infikovania háďatiek Nemactotonus spp. a ako parazit kávových listov, alebo Mycena citricolor a jej Decapitatus flavidus výhonky nazývané gemae.

Ophiostoma. Foto: A. Kunca

Stereum hirsutum. Foto: A. Kunca Exidia glandulosa. A. Kunca Armillaria mellea. Foto: A. Kunca

Základné skupiny húb 

RAD ERYSIPHALES

Rad Erysiphales patrí do oddelenia Ascomycota a obsahuje len jednu čeľaď a to Erysiphaceae. Mnohé druhy z tohto radu spôsobujú ochorenia rastlín nazývané múčnatky.

V rade Erysiphales je jedna čeľaď Erysiphaceae, 28 rodov a približne 100 druhov. Patrí sem mnoho imperfektných húb (huby, ktorých pohlavné rozmnožovanie nie je známe), najmä z rodu Oidium. Nedávne molekulárne analýzy odhalili existenciu 6 hlavných evolučných línií.

  1. Línia 1 obsahuje rody Erysiphe, MicrosphaeraUncinula, pričom každý z týchto rodov má aj mitosporické štádium obsiahnuté v rode Oidium, podrode Pseudoidium.
  2. Línia 2 obsahuje Erysiphe galeopsidis a Erysiphe cumminsiana s anamorfou z rodu Oidium podrodu Striatoidium.
  3. Línia 3 obsahuje rod Erysiphe s anamorfami Oidium podrodu Reticuloidium.
  4. Línia 4 pozostáva z rodov LeveillulaPhylactinia, ktoré majú anamorfu z rodov Oidiopsis, Ovulariopsis mitosporického štádia.
  5. Línia 5 pozostáva z rodov Sphaerotheca, PodosphaeraCystotheca, ktoré majú anamorfu z rodu Oidium, podrodov Fibroidium aSetoidium.
  6. Línia 6 obsahuje druh Blumeria graminis, ktorý má anamorfu Oidium, podrod Oidium mitosporické štádium. Tieto línie sa odlišujú nielen na úrovni molekulárnej, ale aj morfologickej.

Charakteristika

Hostiteľské pletivá sú infikované pohlavnými askospórami, alebo nepohlavnými konídiami, ktoré klíčia na povrchu listu alebo kmeňa, výsledkom čoho je priehradkované mycélium s jednojadrovými bunkami. Väčšina múčnatiek napáda len epidermálne bunky. Vonkajšie mycélium vytvára krátke vzpriamené konídiofory, pričom každý z nich nesie jednoduchý rad súdkovitých spór a najmladšia spóra je na báze. Napadnutá časť rastliny je tak pokrytá vrstvou konídioforov, ktoré dávajú tejto časti rastliny vzhľad bieleho múčnatého prášku. Zrelé spóry sa oddeľujú a pomerne ľahko sú unášané vetrom a tým sa zabezpečujú nové infekcie. V jeseni sa vytvárajú pohlavné chasmotéciá. Chasmotéciá sú odpočinkovým (hibernating) štádiom patogéna. Askospóry sú dormantné počas celej zimy a začínajú klíčiť na jar. Až sa vrecká začnú rozširovať, praskne stena chasmotécia, pričom sa askospóry vystrelia do vzduchu.

Erysiphales sú obligátnymi parazitmi na listoch a plodoch vyšších rastlín, pričom spôsobujú ochorenie nazývané múčnatky. Mnoho pokusov pestovať múčnatky na živných pôdach zlyhali.

Erysiphe necator. Foto: A. Kunca

Erysiphe palczewskii. Foto: A. Kunca Uncinula tulasnei. Foto: A. Kunca Microsphaera alphitoides. A. Kunca

RAD RHYTISMATALES

Rad Rhytismatales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 3 čeľade, 71 rodov a 411 druhov.

Plodnice sa nachádzajú na odumretom materiále, zvyčajne listoch, vetvičkách, kôre, dreve alebo šiškách, zriedkavo aj na bobuliach. Aj keď veľa rôznych substrátov môže byť osídlených, sú zvlášť početné na ihličnanoch, trávach a erikách (Ericaceae). Z toho vyplýva, že sú častejšie v lesoch a rezerváciách (najmä na kyslých pôdach) ako na poľnohospodárskych pôdach. Kolonizovaná časť rastliny je zvyčajne úplne odumretá a už opadnutá na zemi v opadanke. Sú však aj prípady, keď listy, vetvičky a kôra sú ešte pripojené na strome a niekedy sú ešte živé s malou odumretou časťou, kde sú plodnice týchto húb. Niektoré druhy sú známe, že osídľujú zrejme zdravé rastlinné pletivá ako bezpríznakové endobionty a plodnice vytvárajú len v určitom veku.

Charakteristickým znakom napadnutých listov a konárikov je, že napadnuté pletivo býva svetlejšie, bledšie ako pletivo po napadnutí inými hubami. Vetvičky napadnuté týmito hubami sú zvyčajne krehkejšie a tak tieto huby hrajú aj určitú úlohu pri samoočisťovaní kmeňov od starších vetiev. Mnoho druhov vytvára konidiálne štádium pred pohlavným štádiom (ascomata) a obe štádiá sú takmer rovnako hlboko ponorené do hostiteľského pletiva. Konidiálne štádium je zvyčajne vo forme čiernej pyknidy, ktorá obsahuje drobné jednobunkové konídiá, ktoré majú pravdepodobne funkciu spermácií.

Ascomatá,  ktoré sa vytvárajú po pyknidách, sú väčšie, avšak taktiež čierne, s otvorom vo forme niekoľkých trhlín v krycej vrstve na povrchu, aby bolo možné odhaliť hyménium. Parafýzy sú zvyčajne prítomné. Vrecká sú tenkostenné len s  jednou funkčnou vrstvou steny a s apexom, ktorý sa nikdy nefarbí na modro s jódovým činidlom (napr. v Melzerovom činidle). Askospóry sú takmer jednotne bezfarebné, zvyčajne bez priehradiek a často krát sú dlhé a tenké. V pohlavných plodničkách je takmer vždy prítomný aj želatínový materiál, ktorý pokrýva, resp. vypĺňa priestor medzi askospóramy a parafýzami. Uvoľňovanie spór je vo vlhkých podmienkach takmer „násilné“.

Zónovacie čiary, pyknidy a askokarpy (pohlavné plodničky) sú dlhotrvajúce a sú zvyčajne viditeľné v teréne v rovnakom čase spolu a tak zisťovanie prítomnosti týchto húb sa môže realizovať v hociktorom ročnom období. Z praktického hľadiska mnohé druhy môžu byť spoľahlivo určované už za pomoci príručnej lupy, takže nie je ani potrebné brať vzorky do laboratórií.

Pri vyhľadávaní týchto húb je nevyhnutné poznať hostiteľskú rastlinu a jej časť, kde sa huba môže nachádzať (ihlice, listy, kôra, atď.). Ak sa pri kontrole huba nenájde, je možné, že sa na skúmanom strome ani nenachádza. Zisťovanie distribúcie takýchto húb s trvalými plodnicami a zónami je podstatne presnejšie ako húb z iných skupín, ktoré majú pominuteľné, krátko žijúce plodnice.

Počasie významne vplýva na terénne práce s týmito hubami. Vo všeobecnosti jasné slnečné dni nie sú vhodné pre ich pozorovanie. Ascomata sú uzatvorené a silný kontrast medzi svetlom a tieňom sťažuje ich spozorovanie. Podobne je to pri ich pozorovaní v zimnom období v zasneženej krajine alebo za šera, keď je zase málo svetla. Najlepším počasím pre pozorovanie týchto húb je zamračená obloha, ale s dostatkom svetla, alebo počas a krátko po daždi, resp. keď sa sneh rýchlo topí. Ak sa odoberajú vzorky je potrebné si uvedomiť, že niektoré druhy sú zriedkavé a teda manipulovať s nimi ako s jedinečným výskumným materiálom.

RAD AGARICALES 

Rad Agaricales, nazývaný aj „lupenaté huby“, alebo pravé huby, obsahuje huby s charakteristickým tvarom. Rad zahŕňa 33 čeľadí, 413 rodov a viac ako 13 tisíc druhov, vrátane piatich vymretých rodov známych len z fosílií. Patria sem bežné, všadeprítomné huby, smrteľne jedovaté huby, halucinogénne druhy, svetielkujúce a iné charakteristické skupiny. Plodnice sú dužinaté, s hlúbikom, klobúkom a lupeňmi, v ktorých sa vytvárajú bazídiospóry.

V trojzväzkovom diele „Systema Mycologicum“ publikovanom v rokoch 1821 a 1832, známy mykológ Elias Fries dal takmer všetky druhy s lupeňmi do rodu Agaricus. Usporiadal tento veľký rod do „klanov“, ktorých mená sa stále používajú ako názvy rodov. Fries neskôr vyzdvihol tieto klany na úroveň rodov, avšak ďalší autori neskôr, napr. Gellet, Karsten, Kummer, Quélet a Staude urobili množstvo zmien v tomto systéme. Fries založil svoju klasifikáciu na makroskopických charakteristikách plodníc a farbe výtrusného prachu. Jeho systém bol široko využiteľný, keďže mal výhodu, že mnohé rody mohli byť ľahko identifikované na základe charakteristík zistených ešte v teréne. Klasifikácia Friesa však bola neskôr prehodnocovaná, najmä po publikovaní vedeckých prác od výskumníkov Fayoda a Patouillarda, o mikroskopických štruktúrach plodníc, ktoré poukázali na neprirodzené spájanie druhov do spoločných skupín. V nedávnej minulosti práca Rolfa Singera „The Agaricales in Modern Taxonomy” publikovaná v 4 vydaniach v rokoch 1951 až 1986, využíva aj makroskopické charakteristiky Friesa aj mikroskopické charakteristiky Fayoda pri členení čeľadí a rodov. Singerova posledná klasifikácia tak zahŕňa 230 rodov a 18 čeľadí. Singer vytvoril 3 hlavné skupiny v rámci radu Agaricales sensu lato:

  1. Agaricales sensu stricto
  2. Boletales
  3. Russulales

Tieto skupiny sú akceptované aj v súčasnosti po overení založenom na analýzach DNA ako línia euagarics, línia bolete a línia russuloid. Molekulárny fylogenetický výskum ďalej rozčlenil línie do 6 skupín a boli pomenované ako Agaricoid, Marasmioid, Pluteoid, Hygrophoroid a Plicaturopsidoid.

Pod termínom „agaric“ (t.j. pečiarky) sa tradične chápe Agaricales, čo zvyčajne znamená, že ide o lupenaté huby. Tieto dve kategórie však nie sú synonymom, aj keď sa v značnej miere prekrývajú.

Agarics sú všadeprítomné na všetkých kontinentoch. Väčšina z nich je terestriálna, rastúca v lesoch, lesostepiach, na lúkach. Až do roku 2005 boli lupenaté huby považované len za terestriálne, keď následne bol objavený druh Psathyrella aquatica, ktorý vytvára plodnice pod vodou.

Agarics sú známe aj z 5 monotypových rodov nájdených vo fosíliách v jantári. Najstaršie záznamy sú z Kriedy (druhohory): Palaeoagaracites antiquus z Barmského jantáru a Archaeomarasmius leggeti z jantáru z New Jersey. Ďalšie 3 druhy Aureofungus yaniguaensis, Coprinites dominicana a Protomycena electra pochádzajú z jednej vzorky z jantáru z bane v Dominikánskej republike (na ostrove Hispaniola v Karibskom mori).

Plodnica je štruktúra životného cyklu, v ktorej sa vytvárajú spóry. Väčšina húb sa rozmnožuje spórami a plodnice sa vytvárajú pre ich produkciu a rozširovanie. Spóry vytvorené v plodniciach sú zvyčajne výsledkom pohlavného rozmnožovania.

Plodnica je viditeľným znakom rastúcej huby. Je vytvorená z rozsiahlej siete nitkovitých vlákien, z hýf. Živiny absorbujúca časť huby sa nazýva vegetatívne mycélium, čo je opakom mycélia plodnice, teda pohlavného mycélia. Vegetatívne mycélium absorbuje vodu a živiny zo substrátu, na ktorom rastie. Ak je zásoba živín dostatočná a podmienky prostredia priaznivé, niektoré huby potom môžu na danej lokalite rásť aj niekoľko rokov. Huby si nedokážu vyrobiť potravu, teda uhľovodíky, ako zelené rastliny. Niektoré druhy sú saprotrofné a prijímajú živiny z odumretého organického materiálu. Iné druhy sú parazitické na živých rastlinách a živočíchoch. Veľa druhov, zvlášť lupenatých húb a hríbov, vytvára rozsiahle mycélium, ktoré žije v symbióze s koreňmi. Táto symbióza je výhodná pre hubu aj hostiteľa a nazýva sa mykoríza.

Ak sú podmienky prostredia priaznivé (vlhkosť, svetlo, teplota, vzdušnosť, živiny) a mycélium je v dobrom stave, plodnice huby sa vytvárajú. Presne definované podmienky, za ktorých sa plodnice vytvoria, nie sú známe.

RAD HYMENOCHAETALES

Bazídiomata sú gymnokarpné, typu krustotécia, ktoré môžu byť hydnelloidné, fomitoidné, ganodermatoidné, stereoidné alebo korticioidné. Sú teda rozliate až klobúkaté, niektoré koralovité, jednoročné alebo viacročné, s hladkým alebo rúrkovitým hymenoforom. Bazídiospóry sú hyalínne až hnedé, obyčajne hladké, len zriedkavo amyloidné. Sú to hlavne drevné huby spôsobujúce bielu hnilobu drevín a dreva. K rodom s väčším počtom druhov vyskytujúcich sa na Slovensku patrí Inonotus (14 druhov), Phellinus (22 druhov), Coltricia (3 druhy).

Rod Inonotus

Plodnice jednoročné, resupinátne, spätne otočené, prisadnuté bez klobúka alebo s klobúkom. Pletivo žltkasté až červenkasto hnedé, v KOH tmavnúce. Povrch klobúka je srstnatý, štetinatý, plstnatý alebo aj holý, žltkastý až červenohnedý, často tmavnúci a vekom rozpraskaný. Dužina hnedá, jemne vláknitá až tvrdo korkovitá. Systém hýf je monomitický až dimitický. Hýfy jednoducho delené, vo väčšine druhov tenkostenné a takmer hyalínne až po hrubostenné a hnednúce v KOH, silno vetvené, u niektorých druhov prítomné aj spevňujúce hýfy. „Sety“ prítomné v dužine niektorých druhov. Hymeniálne štetinky prítomné vo väčšine druhov. Bazídiá kyjakovité, až široko elipsovité, 4 sterigmy, jednoducho priehradkované na svojej báze. Bazídiospóry úzko elipsovité až vajcovité, hyalínne alebo zlato žlté až červenkasto hnedé, hladké, v Melzerovom činidle negatívna reakcia. Druhy spôsobujú bielu hnilobu živých a mŕtvych ihličnanov a listnáčov. V tomto rode známych 18 druhov z Európy. Typovým druhom je Polyporus hispidus. Rod je ľahko rozpoznateľný podľa svojich hnedých, jednoročných plodníc s vláknitou až mäkkou alebo krehkou konzistenciou. Hýfy sú vo všeobecnosti širšie ako tie v rode Phellinus, ktorý je charakteristický drevnatými, trvalými plodnicami a dimitickým systémom hýf.

Rod Phellinus

Plodnice sú trvalé, resupinátne až klobúkaté, rastúce jednotlivo alebo v skupinách. Klobúk, ak je prítomný, je žltkastý, hrdzavohnedý, sivý až čierny, plstnatý, štetinkatý, hladký alebo hlboko rozpraskaný. Povrch pórov hnedastý, póry sú nepravidelné a hranaté. Dužina tmavá, červenohnedá, umbrová alebo žltkasto hnedá, väčšinou drevnatá, zriedkavejšie tvrdo vláknitá. Systém hýf dimitický s prechodmi medzi tenkostennými generatívnymi hýfami a charakteristickými hrubostennými skeletovanými hýfami. Generatívne hýfy hyalínne až svetložlté, úzke, tenkostenné, jednoducho priehradkované. Skeletované hýfy sú žltkasté až hrdzavo hnedé, bez priehradiek alebo s príležitostnými jednoduchými priehradkami, väčšinou hrubostenné a širšie ako generatívne hýfy. Hymeniálne „sety“ a dužinovité „sety“ chýbajú alebo sú prítomné, „setové“ hýfy chýbajú alebo sú prítomné na okraji alebo v dužine plodníc. Spóry guľovité až valcovité, hladké, hyalínne až hrdzavohnedé, tenko až hrubostenné, dextrinoidné až negatívne v Melzerovom činidle. Rastú na mŕtvych a živých ihličnanoch a listnáčoch. Spôsobujú bielu hnilobu. V tomto rode je známych 36 druhov z Európy. Typový druh je Polyporus igniarius. Najbližším príbuzným rodom je určite Inonotus, ktorý sa odlišuje najmä jednoročnými a mäkkými plodnicami. Zvyčajne nie je problém rozlíšiť tieto dva rody v teréne, avšak sú niektoré druhy z rodu Phellinus s jednoročnými plodnicami (napr. P. erectus), kde sú aj prechody medzi hyalínnymi generatívnymi hýfami a skeletovými hýfami. 

RAD POLYPORALES

Rad zahŕňa približne 2 300 druhov húb s nápadnými plodnicami. Hymenofor je pórovitý, lištovitý, drsný, hladký alebo spletitý. Substrátom je pôda alebo hnijúce drevo. Niektoré druhy sú jedlé, niektoré sú patogénmi drevín.

Rad bol prvýkrát navrhnutý v roku 1926 nemeckým mykológom menom Ernst Albert Gäumann. Rad vtedy zahŕňal 10 čeľadí: Brachybasidiaceae, Corticiaceae, Clavariaceae, Cyphellaceae, Dictyolaceae, Fistulinaceae, Polyporaceae, Radulaceae, Tulasnellaceae, a Vuilleminiaceae. Takto vytvorený rad však nebol všeobecne prijatý, keďže väčšina mykológov radšej používala umelovytvorený rad Aphyllophorales.

Na základe molekulárnych analýz sequencií DNA sa až v nedávnej minulosti presnejšie vyčlenili hranice radu Polyporales. Patria tam druhy predovšetkým z čeľadí Polyporaceae, Fomitopsidaceae a Meripilaceae. Ďalej je tam čeľaď Ganodermataceae, ktorá bola predtým v samostatnom rade Ganodermatales na základe charakteristických morfologických vlastností bazídiospór. Do radu Polyporales patria aj kortikoidné huby čeľadí Cystostereaceae, Meruliaceae, Phanerochaetaceae a Xenasmataceae, ďalej karfiolovité huby z čeľade Sparassidaceae.  

Rad Polyporales je kozmopolitný a obsahuje približne 1 800 druhov rozšírených po celom svete. Niektoré druhy sú saprofytné, iné zase parazitické a spôsobujú hniloby dreva.

Veľa druhov z rodov Fomes, FomitopsisGanoderma je patogénnych a spôsobujú hniloby koreňov a koreňových nábehov živých stromov, čím spôsobujú poškodenie lesných drevín. Niektoré druhy spôsobujú hnilobu stavebných trámov, napr. v baniach (Androdia vaillantii). Iné druhy sú zase komerčne pestované a predávané pre tradičnú čínsku medicínu ako napr. Ganoderma lucidum, Grifola frondosaTrametes versicolor.

Trichaptum abietinum. Foto: A. Kunca

Hylastes ater. Foto: A. Kunca Daedalopsis confragosa. A. Kunca Piptoporus betulinus. A. Kunca

RAD PUCCINIALES 

Hrdze vo svojej najdokonalejšej komplexnosti produkujú 5 rôznych typov spór na 2 rôznych hostiteľoch z dvoch nepríbuzných hostiteľských čeľadí. Takéto hrdze sú:

Podľa konvencie jednotlivé vývojové štádiá sú číslované rímskymi číslicami. Bazídiospóry infikujú prvého hostiteľa, mycélium vytvára pyknídiá nazývané spermogóniá, ktoré sú miniatúrne, fľaškovitého tvaru, duté, submikroskopické zoskupenia ponorené v hostiteľskom pletive, napr. v liste. Toto štádium je očíslované ako „0“, produkuje jednoduché bunky, drobné spóry, ktoré pomaly vytekajú von v sladkej tekutine a ktoré fungujú ako nepohyblivé spermácie a taktiež odstávajúce receptorové hýfy. Hmyz a dážď unášajú spermáciá zo spermogónia do iného spermogónia, pričom dochádza k prekríženiu párovacích typov. Žiadna stielka pritom nie je ani mužská ani ženská.

Po prekrížení vznikajú dikaryóny, čo je druhým vývojovým štádiom označovaným rímskou „I“. Plodničky vytvorené v tomto štádiu sa nazývajú éciá. V nich sa vytvárajú dikaryotické éciospóry v suchých retiazkach v hlúčkoch v tvare prevrátených pohárikov ponorených v hostiteľskom pletive.

Tieto éciospóry potom infikujú druhý hostiteľský rod (u makrocyklických hrdzí). Na druhom hostiteľovi sa opakovane vytvárajú spórové štádiá číslované „II“ a to urediospóry v suchých pustulách nazývaných uredíniá, resp. urédiá. Urédiospóry sú dikaryotické a môžu infikovať toho istého hostiteľa na ktorom sa vytvorili. Opakovane ho infikujú počas vegetačnej sezóny.

Na jej konci sa vytvára štvrtý typ spór, teliospóry, čo je súčasťou „III“ štádiá. Teliospóry sú hrubostenné a ich úlohou je prezimovať, resp. prežiť iné nepriaznivé podmienky.

Infekčný proces už ďalej nepokračuje, v tomto štádiu je huba v dormancii a po zlepšení podmienok teliospóry klíčia a vytvárajú bazídiá, čo je „IV“ štádium, nazývané aj promycélium. Huby z radu Pucciniales majú cylindrické bazídiá, po meióze sú trojpriehradkované a každá zo štyroch buniek nesie jednu bazídiospóru. Bazídiospóry sa uvoľňujú a začínajú nový infekčný proces na hostiteľovi 1.

Autoéciové hrdze ukončujú svoj životný cyklus na jednom hostiteľovi, a makrocyklické hrdze vynechávajú jedno alebo viacero štádií.

Gymnosporangium sabinae. Foto: M. Zúbrik

Pucciniastrum epilobii. Foto: M. Zúbrik Puccinia coronata. Foto: M. Zúbrik M. caryophyllacearum. Foto: A. Kunca

RAD RUSSULALES 

Rad Russulales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 12 čeľadí, 80 rodov a 1 767 druhov (Hawksworth a kol., 1995). Táto skupina obsahuje russuloidné, podzemné (hypogeické) druhy, trúdnikovité napr. Bondarzewia spp., zúbkovité huby a palicovité huby, napr. Artomyces spp.. Bazídiospóry sú typicky ornamentované s amyloidnými bradavicami alebo sieťkovaním, aj keď sú tu nejaké výnimky z tohto pravidla, napr. Heterobasidion annosum.

Návrat hore